Toto sú úvodné slová humorne ladeného príbehu, ktorý poznáme vďaka sfilmovanej podobea vďaka nezabudnuteľnému výkonu Jožka Kronera. Keďže sa naše deti stretávajú s adaptáciou Kukučínovej poviedky Rysavá jalovicatakmer každé Vianoce, rozhodli sme sa im tento príbeh ponúknuť v novom šate. Aké by to bolo, keby Revúčania nepoznali Kukučínov láskavý humor, ktorý poukazuje na ľudské slabosti a zároveň dobrosrdečnosť ľudí? Veď Kukučín je aj náš, hoci pri príbehu Adamov a Ev pravdepodobne vychádzal z prostredia svojej rodnej Jasenovej.
Z tvárí našich veľkých detí – veľkých, pretože naša literárno-dejepisná exkurzia bola pripravená pre žiakov 7. a 8. ročníka– sme mohli čítať pochopenie, záujem, ba až nadšenie. Moderné prevedenie a herci, vysvetľujúci im niektoré dobové pojmy a súvislosti, naozaj naplnili posolstvo prvých viet a naši žiaci aj naše žiačky odchádzali zo spišskonovoveského Divadla Kontras úsmevom na tvária slovami: „Bolo to dobré, páčilo sa mi to! Nasmiali sme sa.“
No divadlo bolo len jedným z bodov našej exkurzie, pretože pred ním sme sa prechádzali nielen nádherným priestorom kaštieľa a letohrádku Dardanely v Markušovciach, ale bola to príjemná prechádzka jednotlivými umeleckými štýlmiod 17. až 20. storočia na pozadí života pánov rodu Máriássy. Nehovoriac o krásnej sále s freskami, kde sa dodnes uskutočňujú unikátne koncertya recitačné prehliadky.
Záver nášho programu mal tiež nádych výnimočnosti. Prekonali sme 155 schodov, aby sme sa mohli pokochať neopísateľným výhľadomz najvyššej kostolnej veže na Slovensku – 80-metrovej vežeKostola Nanebovzatia Panny Márie. Bolo to celkom náročné, vyšliapať 50 schodov točitého kamenného úzkeho schodiskaa niekoľko drevených a železných nepravidelných schodov, aby sme sa pozreli na srdcia piatich zvonov. Videli sme ich, ale do pamäti sa nám zapísal najmä moment, ako sme si pridržiavali ruky na ušiach, keď mal jeden zo zvonov odbiť 13:45. Sledovali sme kladivo, ktoré udieralo do zvona, a v napätí očakávali, či náhodou neohluchneme.
Cieľom našej exkurzie bolo pokúsiť sa našim žiakom sprostredkovať pozitívny zážitokz umeleckého slova i z histórie, vyvolať v nich reakciu a prebudiť záujem, jednoducho ukázať im, že aj tieto oblasti života môžu vytvoriť skutočnú a najmä hodnotnú alternatívu ich virtuálneho sveta. Chceli sme im ukázať, že poznávanie zmyslami nie je hra, ale realita, ktorá nás robí vnímavejšími a citlivejšími – cítili sme chlad, rôzne pachy a vône, zadýchali sme sa, zaznamenávali sme obrazya hudbu, prekonávali svoj strach z výšky, porovnávali sme život v inom meste…
A samozrejme, nemenej podstatné zistenie bolo, že našim deťom sa páčila jazda autobusomso svojimi spolužiakmi, teda čas strávený s rovesníkmi. Hovoríte si: „Až príliš obyčajné?“Nie, v dnešnej dobe skôr vzácne, veľmi vzácne…
