V mnohých obmenách sa veľmi často spomína veta ,,Kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený prežiť ju znova.“ Je smutné, že hoci máme 21. storočie a ako ľudstvo mnohé skúsenosti za sebou, zdá sa, akoby sme nedokázali mať naliehavé posolstvá na pamäti a poučenia našich predkov aplikovať do bežného života. Mohli by sme filozofovať nad mnohým, či už vo svete alebo u nás na Slovensku, no my sme sa rozhodli našim žiakom priamo ukázať krutú pravdu – ako môže človek človeku ublížiť participovaním na zle alebo prizeraním sa na hrôzy, ktoré sa dejú a zároveň ukázať, že predsa si niektorí z nás vedia zachovať zdravý úsudok a kôpku ľudskosti a napriek súhlasnej väčšine povedať rázne alebo tiché nie s cieľom zachrániť hoci len jeden jediný ľudský život.
V jedno ,upršané´ ráno sme sa vybrali na dejepisnú exkurziu do Múzea holokaustu v Seredi. Bola to pre nás veľká výzva, pretože nikto z našej skupiny nikdy predtým nenavštívil toto múzeum, hoci sme o holokauste počuli, videli a čítali mnoho. Cesta nebola vôbec krátka, ale môžeme povedať, stálo to za to. Hneď z autobusu sme zazreli komplex budov obohnaný ostnatým drôtom, ktorý predstavuje akýsi symbol, nielen symbol holokaustu, ale selekcie medzi ľuďmi vôbec. Ty si ten a ty si ten! Ty môžeš toto aj toto, no ty nemôžeš nič, ak budeš mať šťastie, môžeš pracovať a po celom dni sa vyspať na slamníku strážený tými, ktorí striehnu na tvoju, čo i len malú chybu. Potrestaný môžeš byť za všetko, veď si občan druhej kategórie.
Tieto myšlienky sa točili v celom priestore, v budovách, kde sa pracovalo a prežívalo, kde sa koncentrovalo množstvo ľudí a tlačilo do dobytčích vagónov, pretože sme s tým súhlasili a za každého ,cestujúceho´ do továrne smrti sme zaplatili 500 ríšskych mariek, asi 3 až 4 000 eur. Zbavili sme sa tak svojich kamarátov a priateľov z detstva, ľudí, ktorých sme zdravili každé ráno, každý deň. Bolo ich 57 000. A ešte tu bola arizácia – zákonný prevod majetku, ktorým sme sa z večera do rána stali ,milionármi´.
Po prehliadke celého tábora a jednotlivých budov, ktoré predstavujú stále expozície múzea, nás kľúčovými historickými dokumentmi a otázkami, ktoré v nás mali podnietiť kritické myslenie, previedla pani Erika Tavaly, historička pôsobiaca v Múzeu holokaustu v Seredi. Jej prednáška bola vynikajúca, miestami sa nám na koži objavili nielen zimomriavky, ale aj slzy stekajúce po tvári. Veď neexistuje človek, ktorým by nepohla výpoveď očitého svedka týchto krutostí. Sprostredkovala nám videonahrávku pani Evy Kohn, ktorá paradoxne prežila len vďaka týfusu, veľmi zákernej infekčnej chorobe, tá ju zachránila pred transportom do vyhladzovacieho tábora, zachránila ju pred Osvienčimom. Jej rodičia to šťastie nemali. S pani Erikou Tavaly sme uvažovali o danej dobe, o tom, ako sa zrodil tento neľudský ,super svet´. Budete sa čudovať, ale odpoveď je jednoduchá. Ľudia si ho vybrali v demokratických voľbách a neskôr ho nikto nezastavil.
Dostali sme mnoho podnetov na uvažovanie a dúfam, že toto je tá správna cesta, ako žiakom nielen obohatiť vyučovanie dejepisu o historické fakty a o prácu s dobovými dokumentmi, ale viesť ich k tomu, aby vyrástli v mladých ľudí schopných kriticky uvažovať, predvídať a rozhodovať sa v prospech dohody a kompromisu, nie agresie a povyšovania sa, aby sme chyby svojich predkov nemuseli nikdy prežívať znova.ZŠ
